Na rezidenčný pobyt ste sa prihlásili s dramaturgicky a scénicky rozpracovaným materiálom – projektom CHARON. Koľko trval tvorivý proces od počiatočného impulzu, rozpracovania námetu až po premiéru? Na koľkých miestach ste strávili so svojim tímom rezidenčný pobyt a kto sa ho zúčastňoval?

Prvotná myšlienka, ktorá ma viedla k vytvoreniu inscenácie Charon, vznikla ešte počas môjho pôsobenia v Slovinsku niekedy v januári 2020. Vtedy som mal nápad urobiť inscenáciu, ktorá bude svojou mystickosťou a rozsiahlejšou produkciou vhodná na väčšie javiská kultúrnych domov. Mal som v pláne obsadiť až 10 tanečníkov, a tak priniesť divákom v regiónoch Slovenska tam kde sú zvyknutý chodiť na komerčnejšie fokusované diela, väčšiu tanečnú inscenáciu s prvkami súčasného tanca, nového cirkusu atď. Môj nápad však narazil na tvrdú realitu financií v sektore podpory súčasného umenia. A tak som, tento projekt odložil do šuflíka, až kým som v auguste 2020 neprišiel k rozhodnutiu, že sa len predsa do toho pustím v menšom tíme tvorcov. Mrzelo ma, že som musel všetkým osloveným subjektom a predovšetkým krásnym umelcom napísať, že to bohužiaľ nepôjde tak ako som plánoval. Prvé podrobnejšie námety prišli až v septembri 2020, kedy som na spoluprácu oslovil hudobného skladateľa Michala Paľka. S Michalom sme sa  predovšetkým sústredili, aby sme našli rovnaké naladenie na predstavu o inscenácii. Dôležitým aspektom bol výber hudobných nástrojov, zvukov a princípov akými budeme pracovať na spolupráci hudba verzus dianie v inscenácii. S výberom interpretov som sa dlho trápil, až kým na jednej horskej chate neprišla myšlienka prejsť si mená pôvodného plánovaného obsadenia, a hneď tam vyskočilo meno Paulína Šmatláková. Za toto „znovuosvietenie“ doteraz veľmi ďakujem, lebo to je veľmi krásna spolupráca nielen po umeleckej ale predovšetkým po ľudskej a priateľskej stránke. Proces tvorby začal aj sa ukončil premiérou v Divadle Pôtoň v Bátovciach. V Bátovciach nám počas dvoch etáp (14 a 10 dní) poskytli neskutočne slobodné a kvalitné zázemie k tvorbe a neskôr aj k online prezentácii. Ďalšou, kratšou zastávkou, bola rezidencia v Záhrade CNK, kde sme strávili niekoľko dní priamo v divadle, v ktorom sme dielo neskôr aj uviedli. Veľmi nám pomohlo tvoriť v priestoroch reálneho javiska.

Poslednou etapou bol tvorivý proces v priestoroch Salašu Zbojská, kde sme sa mohli pracovne ubytovať a majitelia nám poskytli spoločenskú miestnosť(vlastne celú budovu), ktorá bola z dôvodu pandémie uzatvorená. Bola to neskutočná skúsenosť z pohľadu rôznorodosti lokality, spoločenských pohľadov na svet, ale predovšetkým nám to poskytlo neobmedzený časový priestor na tvorivý proces. Tvoriť súčasné umenie v priamom kontakte s pastiermi, bačom a ľuďmi, čo sa starajú v horách o svoje živobytie, bol zážitok a prinieslo to špeciálny pohľad na témy, ktoré sme spracovali. Tvorivý proces tak trval od 6.2. do 13.4.2021, kedy sme online odpremiérovali opäť v Divadle Pôtoň. Ďakujem priestorom a ľuďom, ktorí nám pomohli k vytvoreniu diela.

V tanečno-vizuálnej performancii, ktorú ste uviedli 11. novembra 2021 v Záhrade, zaznelo viacero jazykov, bola v nej citeľná práca s rytmom a melódiou v rôznej intenzite – od meditatívnej až po dynamickú, svetelný dizajn dotváral atmosféru vhodnú raz na intelektuálnu kontempláciu, inokedy na pohrúženie sa do muzikálnej a pohybovej zmyslovosti scénického obrazu. K zaujímavému prvku inscenácie patrí aj vaša nápadná fyziognomická rozdielnosť na javisku – teba – zemitého hrdinu a éterickej postavy tanečníčky Paulíny Šmatlákovej. Do akej miery je pre vás telo významotvorný prvok alebo len prostriedok k dosiahnutiu účinku, a čo bolo pre vás pri tvorbe dôležitejšie – obsah alebo forma? Ako ste pristupovali k jednotlivým zložkám inscenácie – vizuálnej, tanečnej, hudobnej? Dá sa vôbec váš spoločný autorský vklad „rozdeliť“ na „ty“ a „ja“? :-)

V prvom rade by som chcel povedať, že Charon je dielom všetkých tvorcov, čo sa na ňom podieľali. Každý detail, myšlienka a možno len akýkoľvek názor dáva dielu tvar a ovplyvňuje ho, preto je dôležité mať pri sebe ľudí, ktorým dôverujete. Určite si to vyžaduje určitú dávku iniciatívy z jednej strany. Myslím, že to bolo predovšetkým v prvotnej fáze keď sme začínali s výskumom témy. Ale potom sa to akosi zlieva, lebo je to taká vlna tvorivosti, kde už ego ani nejaké hranie sa na vedúceho zájazdu nemá zmysel. Dôvera, ktorá vznikla v inscenácii Charon, priniesla aj to, že tvorcovia prinášali do tvorby nápady a vkladali iniciatívu pre mňa magického charakteru. Tak, ako aj vyberanie textov s Alexandrou Rychtarčíkovou, ich rôzna transformácia, interpretácia a modulárnosť, tak určite aj vlastnoručné vyrábanie scény v spolupráci s Jánom Čiefom, kde zároveň vznikala aj predstava o svetelnom dizajne. Kostýmy prešli procesom, kde sme veľmi rýchlo našli vzájomné pochopenie a po pár úpravách sa už šilo a farbilo. Tým, že som bol aj ako interpret v inscenácii, môj odstup od diela bol takmer nemožný, ale veril som ľuďom okolo seba. Pre nás všetkých to bol zážitok tvoriť, a preto často vznikali telefonáty uprostred noci, nahrávanie hlasov o štvrtej ráno a podobné šialené nápady. Už na začiatku som ale vedel, že najviac času strávim v tvorivom procese s Paulínou, a to, aké typy postáv sme a aká je naša fyziognómia, sme brali ako výhodu a zároveň aj výzvu. Často sme si to uvedomovali až keď sme sa videli na kamere pri spätnej analýze videa. Postupne sme s tým ale pracovali zámerne a upravovali sme situácie do ich bizarnejšej podoby. Paulína do procesu vniesla veľa vzácneho a vzájomné skúsenosti tak prinášali nové pohybové tvary. Cieľom inscenácie je a bude pracovať s obsahom, s jeho posolstvom, s jeho myšlienkou a každým jedným uvedením aj jeho prežívaním. Forma inscenácie bola viac-menej druhoradá. Možno to bolo aj tým, že som bol aj ako interpret, tak som to viac vnímal na základe vnútorného prežívania. 

Dôležitú formu inscenácii dal Michal Paľko, on akosi inak vnímal naše bytie v priestore a tam, kde sme si my mysleli, že sme plynúci a nepredvídateľní, on našiel hudobnú formu, rytmus, a aj akúsi kostru diania, podľa ktorej sa často vieme aj teraz nájsť.

Tvorba hudby bola kapitolou samou o sebe. Michal nás často angažoval do jeho predstáv, a to, ako pracovať so zvukom. Nás to veľmi napĺňalo sa hrať s textom, hlasom, zvukmi a preto sme to brali ako rovnocennú paralelu k pohybu a fyzickému bytu v inscenácií. Po vizuálnej stránke Martin Kotúček a Ján Čief vytvorili niečo, k čomu som mal len minimum komentárov. Veľmi mi naslúchali a ja som sa ich snažil zasvätiť do mojich predstáv spojených s jednoduchosťou, mystickosťou a čistotou. Zažili sme toho naozaj veľmi veľa a silne dúfam, že sa to odzrkadlilo aj vo výsledku.

Miestami inscenácia pripomínala rituál (resp. inscenácia bola rituálom), ktorý má len kúsok od výskumného predmetu diela spisovateľa a profesora komparatívnej mytológie Josepha Campbella, známeho tým, že sa celý život venoval zbieraniu a štúdiu kultúrnych prejavov a príbehov z celého sveta. Jeho kniha „Tisíc tvárí hrdinu“ a mnohé iné ilustrujú akúsi „metafyziku“ mytológie, v ktorej sa zrkadlia univerzálne naratívy a archetypy prítomné v literatúre či orálnej histórii rôznych častí sveta. Charon, ako jedna z dôležitých mytologických postáv starého Grécka, reprezentuje poloboha v roli kozmického prevádzača zosnulých do podsvetia, ktorému vládol boh Hádes. Tam sa súdom rozhodovalo, kam zosnulá duša poputuje – či do hlbokej priepasti zatratenia a bolesti Tartaros, alebo do Eleusínskych polí užívať si šťastím naplnený posmrtný život. Aký je váš vzťah k smrti, umieraniu a veciam „medzi nebom a zemou“?

Téma podsvetia si ma akosi našla. Neviem, či môžem povedať, že by som si to cielene vybral. Fascinovalo ma predovšetkým vnímanie prechodov medzi týmito dvoma svetmi. A ako som postupne pociťoval, nebolo to to negatívne zatratenie v ničote a tá depresívna stránka utrpenia a strachu vnímaná dlhodobo ľudstvom. Bola to práve tá krásna myšlienka, ktorú opisovali rôzni spisovatelia, umelci, rétori a filozofovia, že podsvetie je svet poznania. Alexandra Rychtarčíková prinášala do procesu rôzne poznatky zo zdrojov gréckej, antickej, rímskej a ďalších iných kultúr, ktoré podsvetie naprieč tisícročiami vyobrazovali. Spoločne sme hľadali niečo náučné, morálne, a hlavne akési čarovné, so štipkou nádeje. Osobne si myslím, že  podsvetie môže byť aj určitou paralelou k nášmu svedomiu, ktoré neradi navštevujeme. Možno je dobré tam občas zájsť aby sme si pripomenuli aj tie nie príliš krásne veci, aby sme sa im vedeli vyhnúť a nezabudli sme na ne. 

Smrť vnímam ako kolobeh života, ktorý je neustály. Určite nás to vie poriadne zasiahnuť, ale keď sa pozerám na to krásne, čo vieme ako ľudia na svet priniesť, tak sa vždy pri smrti zamyslím nad tým, čo krásne sa mohlo zrodiť niekde tisícky kilometrov ďaleko od príliš blízkej smrti.

V popise inscenácie uvádzate, že „mýty sú nadčasovým komunikačným prostriedkom medzi človekom a okolitým svetom, rovnako ako prostriedkom poznania samého seba“. V čom je pre vás tento mýtus univerzálny a veľavravný? Máte vedomosť aj o iných podobách Charona či podsvetia v iných kultúrach? Do akej miery ste pracovali s metaforou, a do akej miery v inscenácii zosobňujete konkrétne procesy či situácie z fyzickej úrovne sveta a človeka v ňom? Kto je pre vás hrdinom/hrdinkou v súčasnom svete?

Neviem, či sa teraz úplne stotožním so všetkými spolutvorcami, tak preto budem hovoriť vyslovene subjektívne. Tému som vnímal silno ako neromantický vzťah sprievodcu, ktorého rutinný svet v podsvetí vytvoril veľmi podivného tvora, a duše, ktorá chodí do podsvetia v rôznych podobách a tvaroch. Tento mýtus bol zobrazovaný vo veľmi zvláštnych podobách. V niektorých kultúrach hrala dôležitosť materiálna stránka, niekde sa do podsvetia chodilo za láskou, vyslobodením, za vidinou vyobrazenia budúcnosti a množstvo ďalších motivácii. Ja som od začiatku hľadania smeroval k predstave ako asi vnímali všetky tie duše naprieč rôznym časovými obdobiami tú nemennú postavu prievozníka Charona. A ako asi by vyzeral taký rozhovor, ktorý je možno po prvý a možno po tisíci raz. Tieto interakcie som sa pokúšal v niesť aj do fyzického dialógu dvoch tiel mňa a Paulíny. Povedal by som, že ma fascinovala myšlienka, že každý z nás chodí na nejaké miesto, kde sa pýtame rôzne otázky, ale odpoveď neprichádza od konkrétnej osoby, ale od seba samého. 

Kto je pre vás hrdinom/hrdinkou v súčasnom svete?  

Všetci čo vytrvalo pokračujú v zlepšovaní svojho okolia a seba samého, nech už je to ktokoľvek, kdekoľvek a robí to akokoľvek ak je to s dobrým úmyslom. 

Ako hodnotíte súčasný stav nezávislej kultúry a infraštruktúry pre umeleckú tvorbu na Slovensku? Ako vnímate spektrum možností rezidenčných pobytov a v čom bola rezidencia a repríza v Záhrade pre váš tím špecifická oproti iným pobytom? 

Rezidencia v Záhrade nám pomohla kontinuálne pokračovať v tvorivom procese s kvalitným technickým priestorovým a predovšetkým kreatívnym zázemím. Či to bolo lepšie, alebo horšie oproti iným rezidenciám, to neviem až tak posúdiť, keďže toto bola moja druhá rezidencia, a prvou bola rezidencia v divadle Pôtoň, a to v tomto istom procese. Myslím si, že ale tieto dve rezidenčné miesta, ktoré sme počas tvorby navštívili, poskytujú veľmi slobodné prostredie, kde sme sa cítili veľmi prijatí a podporení v našej tvorivej činnosti. 

Vnímam, že zázemiu pre tvorivú činnosť na Slovensku postupne vzniká, ale stále to chce neskutočné množstvo odhodlania a sebazaprenia. So skúsenosti viem, že sú krajiny, ktoré sú na tom aj horšie, ale aj oveľa lepšie. Preto si myslím, že zázemie na Slovensku nie je na tom až tak hrozne, lebo je kopec prázdnych budov, sál, priestorov zívajúcich prázdnotou, kde sa dá tvoriť, len to chce odhodlanie presviedčať súkromných majiteľov aby Vám to poskytli. 

Ďakujem v mene celého tímu tvorcov inscenácie CHARON za to, že sme mohli tvoriť a uviesť inscenáciu v Záhrade CNK v Banskej Bystrici. Bolo to naše posledné hranie Charona v roku 2021, a aj napriek zhoršenej pandemickej situácii to bol pre nás vzácny zážitok.

Rezidenčný program Záhrady 2021 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.