Záhradná rezidencia: 10. 8. - 16. 8. 2020

Prezentácia work in progress: 16. 8. o 19:00 - 22:00

https://www.facebook.com/events/2573457032984619/

Rezidenciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

„Z díky za šeptání
poslechl sem všechny slova
až o holé věty.
Touhou sem zmíral
nakonec sem ale umřel stejně
na něco jiného.
A tak dlouho sem čekal
až sem v čekání našel zalíbení.
Tak skončil můj sen.
A co bylo dál
to najdete v pohádkách.

Projekt je performatívnou kolážou básní z pripravovaného rukopisu. Je hľadaním hrany, ktorá rezonuje. Hľadaním človeka na druhej strane. Je pokusom o zhmotnenie vnútornej krajiny.“

Tvorivým východiskom počas vašej rezidencie v Záhrade boli poetické texty Hany Launerovej. Ako a kam ste sa uberali počas tvorivého procesu počas rezidencie?

Nápad opustiť klasickú formu autorského čítania vznikol v galantskom staničnom bufete počas jedného z mnohých prestojov na ceste niekam. Začali sme sa rozprávať o využití atribútov priestoru, o hľadaní zátiší, o pomyselnej mape vnútornej krajiny. Hlavnou inšpiráciou pre nás bol už samotný priestor Záhrady. Prvé dni sme strávili oboznamovaním sa so všetkým, čo areál ponúka, ohmatávali sme si pracovný materiál. Vedeli sme, že chceme básne niekam umiestniť, postupne sme vedeli, že chceme využiť nejaký light design, audio, atď… A nakoniec sme objavili aj naše miesto v celom procese. Je to vlastne veľmi prirodzený sled udalostí, všetko išlo tak nejak prirodzene, pretože Záhrada strašne veľa ponúka, stačí sa začať dívať „nanovo“. Práve „znovuobjavenie“ sa takto stalo jedným zo základných kameňov, na ktorých sme stavali.

Ovplyvnil vás v tvorbe počas rezidencie fakt, že na konci rezidencie vás čaká „povinná“ verejná prezentácia work in progress?

Osobne si myslím, že akákoľvek prezentácia, či už finálneho tvaru, alebo work in progress, v umelcovi vytvára istú pozitívnu tenziu, má pred sebou vidinu niečoho hmatateľného, hoci aj obyčajného dátumu, k čomu smeruje. Prezentácia na konci pomáha vytvárať dobré morálne zázemie, sebadisciplínu, dáva dôvod vytvoriť si nejaký harmonogram konzistentnej práce, udržať motiváciu.

Vašu prezentáciu work in progress som osobne vnímala ako veľmi intímnu a dôvtipnú. Bola o hľadaní/objavovaní poézie v priestoroch kultúrneho centra Záhrada, o vašich krátkych performatívnych vstupoch (v konkrétny čas a v konkrétnom priestore, ktoré sa stali len raz). Stala sa táto prezentácia formou, ktorú ste hľadali, alebo budete v nachádzaní tej „správnej“ formy ešte pokračovať?

Celé to zvláštne slovné spojenie – performatívno-happeningová inštalácia, bolo pre nás v podstate doteraz, hlavne v takejto kombinácii, úplne nepoznané. Cítili sme ale z neho potenciál, niečo, čo po mnohých debatách o tomto projekte, vyvstalo ako nám blízka a vhodná cesta. Čo sa týka performatívnych výstupov, snažili sme sa o niečo veľmi jednoduché a zároveň výpovedné. Myslím si, že rovnako je to aj s hľadaním poézie, v nachádzaní presahov všade naokolo. Šlo o niečo ako hru s asociáciami, veľa krát bol pri procese na mieste len pocit, že „toto je dobré, toto sa mi páči, čo si o tom myslíš? Spúšťa to v tebe niečo?“, a podobne, väčšina z malých dôvtipností, atmosfér a silných momentov, vznikla až príchodom a percepciou diváka, čo je, samozrejme, správne, pretože to znamená, že pôvodný zámer bol nastavený dobre. Zároveň nás veľmi teší, že to nikdy nebude rovnaké, že hoci sa veľmi nebude meniť náš koncept, Vnútorná krajina nikdy nebude rovnaká, práve vďaka recipientovi.

Ako sami uvádzate v pozvánke na prezentáciu: „Projekt je performatívnou kolážou básní z pripravovaného rukopisu“. Kedy môžeme očakávať vydanie knihy?

Momentálne som vo fáze dokončovania rukopisu, rada by som na to využila ešte rezidenciu v Divadle Pôtoň, no a nasledovať bude oslovenie vydavateľa, písanie žiadosti o dotáciu a všetky prozaické aktivity spojené s publikovaním. Ak môžem vysloviť svoje želanie, tak by som bola rada, keby bola kniha do roka na svete.

Ako vnímate pozíciu a úlohu poézie v dnešnej dobe (na Slovensku)?

Myslím, že poézia pomáha vytvárať a udržiavať kontakt so sebou samým. Je generačnou výpoveďou, ktorá sa viaže na každého individuálne, komunikuje v rôznych obdobiach a na rôznych úrovniach. Preto tu máme všetky možné odvetvia - od slam poetry cez instagramovú poéziu až po neurónovú sieť, ktorá vydala básnickú zbierku (Liza Gennart: Výsledky vzniku). Reaguje na spoločenské témy, skúma istý fenomén, je intertextuálna, popová, vedecká, ale hlavne, je osobná a vypovedá vždy za jednotlivca. Zároveň je miestom, kde sa ukrýva krása, estetická, čistá a jednoduchá. V každom z nás je zakódovaná potreba krásy, a naplniť sa dá mnohými vecami, ale poézia je v tomto zárukou.

A na záver, ako spätne hodnotíte svoju rezidenciu v Záhrade?

Rezidenciu v Záhrade hodnotíme veľmi pozitívne. V prvom rade sme dostali možnosť stráviť čas v priestore plnom podnetov, v ktorom sme sa cítili absolútne slobodne a bezpečne. Ak nás niečo zväzovalo či obmedzovalo, boli to len naše vlastné hlavy. V druhom rade je pre nás veľmi dôležité, že sme mali možnosť spoznať tak skvelých a príjemných ľudí, akými ste. Všetky naše spoločné rozhovory a strávené chvíle boli veľmi prínosné a príjemné. Nesmierne si vážime tiež to, že ste nám poskytli ubytovanie, vzdialené príjemných pár minút chôdze od Záhrady, i to cez príjemný park. A vôbec. Všetko, čo ste pre nás urobili. Hľadanie vnútornej krajiny by nevzniklo bez možnosti u vás a s vami stráviť skvelých desať dní. Veríme, že to nebolo naposledy, a že sa stretneme aj pri mnohých iných krásnych príležitostiach. Podpora z vašej strany bola vskutku na všetkých možných úrovniach, a možno práve vďaka tomu sme mali možnosť tvoriť tak slobodne, dávali ste nám pocítiť, že nič nie je nemožné.

Rozhovor viedla: Alexandra Mireková